My ľudia sme ten vírus

Podľahli sme falošnej predstave, že sme pánmi tvorstva. Neustály pokrok, naháňanie čísel, byť lepší ako ostatní. Pohltil nás konzum a naivita myslieť si, že vlastníctvo materiálnych vecí a disponovanie mocou nad ostatnými nás stavia do pozície Všemohúceho. Do pozície stať nad samou prírodou, univerzom, Bohom.

Ako v minulosti Nietzsche povedal, „Boha sme zabili!“ Nepoučili sme sa, zabíjame ho stále a znova. Akoby sme ešte chceli uhasiť tlejúcu pahrebu, ktorá nás pri živote drží svojim teplom a svetlom.

Áno, sme tak arogantní, že sa staviame nad prírodné, božie zákony. Hasíme ohnisko a na jeho miesto chceme postaviť chladný pomník nášho ega.

Nad prírodou, či bohom sa nedá zvíťaziť!

Pri každom takom opovážení sa pre nich automaticky stávame vírusom, a príroda, či boh spúšťa obranný mechanizmus, avšak s cieľom uchrániť nás samých.

„Dobre moji drahí, rozhodli ste sa pre zlú cestu a stále vám to nedochádza. Už niekoľko krát som sa vás snažil/a upozorniť a nasmerovať späť k svojej podstate. Už ste si zažili mnoho zla, utrpenia, ktoré vás malo donútiť zamyslieť sa nájsť pravý zmysel bytia.

No stále stojíte na zlej ceste a pokúšate sa ma poraziť. No ja vás mám stále rád/a a preto sa musím a zároveň vás musím brániť. Brániť tak, aby som pre vás zabezpečil/a čo najdlhšie možný priestor a spôsob pre vaše bytie. Ak nebudete mať podmienky vhodné pre život, nebudete sa už môcť spamätať a začať žiť v súlade so mnou, tak, ako každý iný druh na vašej planéte.

Možno teraz nechápete prečo, no vedzte, že všetko má svoj zmysel a deje sa tak ako má. Hlavne utrpenie a každá hraničná situácia, blízka hrozbe vašej smrti, vás prinúti pozastaviť a začať premýšľať o skutočnej podstate a zmysle vášho života.“

Áno, aj takto sa nám príroda, univerzum, Boh prihovára v každom nešťastí a trápení. Aj keď to možno nechceme, nevieme pochopiť, musíme veriť, že je to pre naše dobro. Stále sme a budeme len niekoho alebo niečoho výtvorom, nižší druh. Pes taktiež nechápe, keď naň jeho pán pripustí utrpenie pri zákrokoch u zverolekára. Nechápe, no neustále mu verí a pán vie, že je to potrebné pre jeho vyliečenie. Podobne ako malé dieťa nechápe bolesť a má strach z injekcie alebo iného zákroku, niekedy sa mu snaží vyhnúť a bojovať, no rodič vie, že je to pre dobro dieťaťa.

Táto pandémia je jedným z mnohých utrpení, jedným z mnohých zdvihnutých prstov, ktoré majú ukázať na správnu cestu, vyliečiť nás. 

Ocitli sme sa v situácii, ktorá nám dáva možnosť byť sám so sebou, počas ktorej by sme sa mali stať sami sebou

#Som doma možno nie je ten správny slogan alebo výzva, ktorý by nám mal pomôcť.

Ak zostaneme doma a nič sa nezmení, ak ostaneme doma a po celý deň „čumíme“ na telku, „visíme“ na internete a absorbujeme strach a chaos, ktorý do nás chcú „napumpovať“, možno aj za účelom neskoršieho využitia nášho strachu v ich prospech, nič sa v našich životoch nezmení. Takáto izolácia len viac zhorší naše zdravie.

Nemusíme sa nakaziť koronou, no objavia sa depresie, závislosti, iné úzkostné poruchy a psychické problémy, s ktorými budeme oveľa horšie prežívať nastávajúce časy. Zachovajme si duševné zdravie!

Preto namiesto SOM DOMA, by bolo vhodnejšie, SOM SÁM, SME SAMI. Som sám so sebou a svojimi blízkymi. Som, alebo sme ďaleko od všetkých, ktorí nás momentálne môžu nakaziť nielen vírusom, ale aj svojimi plytkými myšlienkami, strachom a nevraživosťou. Nielen osobne, ale aj prostredníctvom médií.

A najlepšie, ak nemusím byť sám doma. (Pokiaľ nemám povinnosť karantény) Doma, v dome, byte, kde nám prostredie stále pripomína doterajší život, doterajšie vyzdvihovanie ideí materiálneho bytia, prípadne spôsobuje ďalšie, vyššie spomenuté problémy.  Namiesto toho som sám, alebo sme sami  v prírode (kde je nielen krásne, hlavne teraz na jar, ale príroda lieči našu dušu aj telo)  alebo v bohu, proti ktorej/ktorému sme doposiaľ svojim doterajším spôsobom života bojovali a snažili zaujať ich miesta.

Ona/on sa len bráni a zároveň nám dáva možnosť spoznať, alebo pripomenúť si jej pravú podstatu a zmysel, ktoré sú totožné aj so zmyslom nášho bytia, keďže sami sme jeho súčasťou. Stále máme možnosť slobodne sa rozhodnúť v akejkoľvek situácii. A každé naše rozhodnutie má svoje dôsledky, ktoré musíme prijať.

Nesprávajme sa ako nesmrteľní, pripomínajme si našu pominuteľnosť, lebo nám ju pripomenie príroda. Aj keď smrť je len záležitosť zajtrajška, je jedinou istotou, ktorú v živote máme. Preto dnes začnime žiť tak, aby náš život dal smrti zmysel a smrť dávala zmysel nášmu životu. 

Jednoduchšie, na konci života nás nebude zaujímať, aký máme majetok, ale to, či náš život mal zmysel a v spomienkach koľkých ľudí, ktorým sme svojim životom a činmi pomohli, budeme žiť naďalej?