Bolo krátko pred Vianocami. „Ty suka, zabijem Ťa“, bolo zase počuť v telefóne linky 158, kde sa žena domáhala pomoci. Bol to jej manžel. Operačný dôstojník okamžite vyrozumel najbližšiu hliadku a tá bola za krátku chvíľu na mieste.

Hliadka rýchlo vybehla na poschodie, kde už na chodbe stáli bezmocní susedia. „Konajte rýchlo, veď ju môže zabiť!.“ volali. Spoza dverí bolo počuť buchot a krik.

Policajti neváhali. Vďaka ich vzrastu nebolo problém staré dvere vykopnúť. Rýchlo vbehli do bytu, kde sa nad nehybne ležiacou ženou krčil muž a udieral ju päsťami do hlavy.

Vrhli sa na neho. Nebol čas na výzvy. Muža spacifikovali, bránil sa, resp. chcel sa brániť, ale nemal šancu. Založili mu putá. Medzitým prišla aj záchranka.

Keď sa to trochu ukľudnilo, policajt si všimol, že za vianočným stromčekom sedí chvejúci sa, vystrašený a uplakaný asi päťročný chlapček.

„Neboj sa, už sa ti nič nestane“, snažil sa ho policajt upokojiť. Kolega medzitým do vysielačky zahlásil, že na mieste je pravdepodobne potrebná aj sociálna služba, keďže podľa výpovedí susedov, jeho mama nemala v blízkosti nikoho, ku komu by chlapca mohli poslať.

Chlapec pozeral na policajta veľkými očami a zdalo sa, že sa prestáva báť a chce k nemu vyjsť. No ten už mal prácu s jeho otčimom, ktorého museli previesť do cely a následne spraviť všetky potrebné úkony

Chlapca prebrali pracovníci sociálneho úradu. Mama ostala na jednotke intenzívnej starostlivosti. Bola vo vážnom stave. Tieto Vianoce asi budú pre synčeka aj pre ňu smutné.

V policajtovej rodine sa pripravovali spoločne na tieto sviatky. Jeho manželka a syn boli radi, že tento rok otecko nebude musieť na Štedrý deň do práce, tak ako to bolo pred rokom.

Túto radosť im však prekazil telefonát, kde mu jeho riaditeľ oznamoval, že kvôli nepriaznivým ukazovateľom je vyhlásený zvýšený výkon, teda aj tohto roku bude musieť na Štedrý deň nastúpiť do nočnej.

Jeho syn ostal smutný. „Zase budeme po večeri s mamkou sami“, konštatoval. Policajta to samozrejme hnevalo. Pomyslel si, že aspoň jedny Vianoce by si jeho riaditeľ mohol obliecť pracovnú uniformu a odslúžiť aspoň jednu nočnú…

Nastal Štedrý deň. Od rána bol trochu zhon, upratovanie, posledné nákupy a stavanie stromčeka. Na to sa jeho syn taktiež tešil. Aspoň toto mohli spolu absolvovať.

Poobede sa policajt niekde vytratil. Manželke a synovi povedal, že ide po prekvapenie. Nepýtali sa ho nič a tešili sa na to. Prekvapenia majú radi. Po dvoch hodinách zazvonil manželke mobil.

„Priprav o jeden tanier na večeru naviac,“ povedal jej do telefónu „a na nič sa ma nepýtaj, nepoviem Ti.“ Manželka bola už teraz prekvapená, rozmýšľala, čo to asi vymyslel. Žeby šiel po mamu, čo býva na druhom konci republiky? Uvažovala. Nie, to by nestihol, jedine ak by pricestovala vlakom, ale to by nebo tak dlho preč.

Pripravila večeru, prestrela aj o jeden tanier naviac, tak ako chcel manžel. Už aj syn bol zvedavý kto k ním príde.

Otvorili sa dvere a v nich stál policajt. Za ruku držal päťročného chlapca. „Tak rodinka, tento rok budeme večerať štyria. Potom tu Peťko ostane s vami spať, keď ja budem v nočnej. Samko sa bude s ním môcť hrať, až si vybalí darčeky.“

Pri vianočnej večeri porozprával o tom, čo si Peťko zažil. Následne ho pochválili, aký je to silný a statočný chlapec a uistili, že čochvíľa sa jeho mamička uzdraví a že dovtedy bude bývať u nich a hrať sa so Samkom.

„Bolo to síce náročné, kým som to všetko povybavoval, no nechcel som ho nechať Vianoce tráviť ináč, ako bol doteraz zvyknutý. Hlavne po tom čo si prežil,“ povedal manželke, potom sa obliekol, rozlúčil a odišiel do práce.

Chlapci sa spočiatku trochu ostýchali, no po chvíli sa medzi sebou bavili, ako keby sa poznali odmalička.

Samko si rozbalil darčeky. Vlastne len jednu polovicu darčekov. „Tie ostatné budú tvoje“, povedal Peťkovi, „rozbaľ si ich!“

Peťko sa usmial a Samkovi slušne poďakoval. Mama sa rozplakala…