Úspech, ako schody do neba
Eva, úspešná, emancipovaná žena v najlepších rokoch. Zdroj obdivu aj závisti jej okolia. Častá téma rozhovorov jej prajníkov aj neprajníkov. Vždy perfektne upravená, oblečená. Postava porovnateľná s ikonami módnych alebo fitnes časopisov. Mala a dosahovala všetko, čo si zaumienila. Každé dosiahnutie cieľa predstavovalo ďalšiu výzvu.
Každý nový deň bol začiatkom, výzvou posunúť sa o krok vpred. Nikdy nezastať. Život pre ňu znamenal možnosť aj povinnosť neustáleho sebazdokonaľovania, vo všetkých oblastiach, čo k tomu patria, či už osobnej alebo materiálnej rovine. A k tomu sa snažila viesť aj svoje dieťa.
Áno, nič nie je zadarmo, najprv práca a potom relax, každý deň urob maximum pre to, aby bol zajtrajšok ešte lepší. Všetko čo v živote dostaneš si vieš vážiť len tak, že vieš že si sa o to sama zaslúžila. Stýkaj sa len s ľuďmi, ktorí majú svoje plány, sny a ciele a idú si za nimi. To boli najčastejšie slová, ktoré dcéra počúvala z úst jej mamy.
Týmto sa snažila dcére aj vysvetliť alebo ospravedlniť zriedkavé spoločné chvíle, trávené „ničnerobením“, kedy aktivity z pohľadu mamy neprinášali budúci úžitok, neparticipovali na plnení všetkých plánovaných cieľov.
Za takúto chvíle, či dni pokladala tie, kde celý deň pohltila aktivity, ktoré z pohľadu mamy nemajú pre budúcnosť žiaden, alebo minimálny význam. Výlety, turistika, celodenné ležanie pri bazéne, či len tak hrať sa nejakú infantilnú spoločenskú hru… na to všetko bude čas, ak si splníš všetky povinnosti a naplníš všetky svoje ciele a očakávania. Neboj, nič ti neutečie.
A tak dni ubiehali a všetko šlo podľa plánov. Dcéra sa snažila plniť všetky mamine návrhy a pomaly preberala aj jej názory pre úspešný život.
Eva mala zo všetkého radosť. Utešovalo ju, ako tvrdou sebadisciplínou dosiahla všetok úspech sama. Bez spoliehania sa na druhých a ešte viac ju tešilo, že aj dcéra bude takto pripravená pre tento tvrdý život. Aj keď už cítila vyčerpanie, ešte nemala naplnené všetky ciele. Neuvedomovala si, že si už naplnila nespočetné množstvo plánov a každé splnenie sna ju len umelo povzbudzovalo k možnosti plniť si ďalšie, náročnejšie.
„Zajtra si už spravíme deň pre seba, ráno ešte obehám tie najnutnejšie veci a potom máme celý deň pre seba. Ja aj ty máme za sebou úspešné obdobie, podarilo sa nám veľa vecí, tak to pôjdeme spolu osláviť.“ Hovorila Eva dcére jeden večer pred spaním.
Ráno dcéra stala kôr, pripravila raňajky, kávu a išla mamu zobudiť aby nezaspala ešte potrebné povinnosti. Lenže Eva zaspala. Zaspala nielen povinnosti dnešného rána, no zaspala celý život. Zaspala minulosť, zaspala budúcnosť, zaspala hlavne prítomnosť. Jej náročný život si zobral svoju daň, jej život. Mozgová príhoda v spánku.
Ivana, dcéra, prežila smútok, hnev, zlosť, bezmocnosť a všetky pocity súvisiace s touto najhraničnejšou situáciou, akou je smrť a uvedomenie si smrteľnosti. Mali všetko, dokonca stonásobne viac, ako k životu potrebovali.
Časom si Ivana uvedomila, že mama ju naozaj naučila ako žiť. Bohužiaľ nie svojim životom, ale svojou smrťou…
